Jožinko bol Damoklov meč, ktorý Jozefovi Babuškovi, presnejšie jeho alter egu Schekovi 23 rokov visel nad hlavou. Strpčoval mu víkendy, nútil ho k nadľudským výkonom, aké pozná len novinár tiesnený termínmi. Drvil ho balvanom zodpovednosti, že ak raz zlyhá a v noci z nedele na pondelok nevymyslí ďalšie dobrodružstvo a najmä ho nestihne zložitou technikou precízne nakresliť a kolorovať, nové číslo Roháča nevyjde. Zdá sa, že len Jozef Babušek úspešne absolvoval všetky seriálové univerzity a precízne ovláda poetiku i techniku komiksu. Jožinko bol milovaný partner generácií detí, ktoré naň dodnes spomínajú pred svojimi deťmi či vnukmi. Ale oslovoval aj skôr narodených. Cez spomienku na vlastnú mladosť a kúsky ponúkal a ponúka jediný účinný prostriedok na ubolenú dušu - smiech. Nesmierne ľudský a vyslobodzujúci.