Staviarskeho Záchytku tvoria tri prózy, ktoré spája spoločné prostredie a protagonista, ošetrovateľ na záchytke. Východiskom jednotlivých poviedok boli autorove zážitky v tomto povolaní. Popri mozaikovitom rozprávaní o každodennom fungovaní záchytky v bližšie nešpecifikovanom meste na východe Slovenska a o rázovitých postavičkách, aké sa tu pohybujú, sa stretávame i s mimoriadne empatickými portrétmi postáv, ktoré tvoria emocionálny protipól k ľahostajnej rutine a pragmatickej bezcitnosti, ktorá sa stala nevyhnutnou súčasťou životnej výbavy Staviarskeho protagonistu.